AIESEC 

Najlepšie rozhodnutie aké som mohol urobiť bolo to, že som sa rozhodol vycestovať do Turecka na stáž. Dva týždne predtým som zistil, že nemám pas, víza a ďalšie veľmi potrebné veci, ktoré potrebujem do Turecka. Ale behom jedného týždňa som si vybavil všetko čo som potreboval.

Tak som mohol v deň D ísť. Cestou na letisko som si zobral víza a hor sa na letisko do Viedne.  Našiel som si svoj terminál a bola tam pracovníčka  zo Slovenska, ktorá bola veľmi milá a opýtala sa ma kde v lietadle chcem sedieť a tak je jasné, že som si vybral okno. Let som prežil úplne v pohode. Pristátie v Istanbule bolo také hladké, že som ho skoro ani necítil. Na letisku bola sranda.  Keď že som nevedel kadiaľ mám ísť tak som nasledoval ostatných. Sranda nastala keď som mal prejsť cez pasovú kontrolu.

Lebo popritom ako som nasledoval ľudí tak som pozeral aj na tabule a držal som sa smeru batožina. Problém nastal v tom, že ja som prizabudol na pasovú kontrolu a tak som si myslel, že v tých búdkach dávajú batožinu, ale po chvíľke som pochopil, že v tých búdkach dostanem akurát tak povolenie na vstup do krajiny. Spadol mi kameň zo srdca keď som prešiel na druhú stranu lebo som si všimol, že niektorých nepustili. Tak som si šiel zobrať batožinu a nájsť niekoho kto ma tam mal čakať. Vstúpil som do haly kde bolo množstvo ľudí a tak pozerám a pozerám, ale nikoho s mojím menom som nevidel. Všimol som si, že asi 15m. odo mňa sa dá sadnúť. Cca asi po 10 minútach som si všimol dve dievčatá s plagátom. Zazdalo sa mi, že na tom plagáte vidím AIESEC. Nebol som si istý a tak som čakal. Po minúte som počul, že vyhlasujú moje meno v rozhlase a, že sa mám dostaviť k informáciám. Tak sa aj stalo. Pri info. stánku sme sa pozdravili v krátkosti zoznámili a šli sme do haly, kde sme mali čakať na dve dievčatá z Indie. Keď som sa opýtal ako dlho tu budeme na nich čakať tak sa len pousmiali a povedali mi, že chvíľu, ale chvíľa je predsa relatívny pojem. Nakoniec z tej chvíle bolo možno 5 hodín.  Po ďalšom pozdravení a krátkom zoznámení sme šli na metro a z metra na autobusovú stanicu. Tam sme si kúpili lístky do Kocaeli. Vtipné na tom bolo to, že ja a dievčatá sme cestovali sami. Nikto z nás nevedel kde máme vystúpiť a tak sme tajne dúfali, že aspoň ten šofér to bude vedieť. Vedel to. Vystúpili sme a tam nás čakali dvaja chalani. Vtedy som zažil svoj prvý malý kultúrny šok. Podal som chalanom ruku a oni ma pobozkali na obe líca. Bol to malý šok lebo u nás to nie je bežné.  V tom prišiel môj druhý kultúrny šok. MHD. Jedným slovom šialená. Žiadny cestovný poriadok, žiadne cestovné lístky. Keď chceš nastúpiť do autobusu a nestojíš na zástavke tak len zdvihneš ruku a bus ti zastaví. Cesta autobusom bola strašná. Plný autobus ľudí, hnusný vzduch a šialená cesta. Ale po chvíľke som si to užíval. Začal som sa rozprávať s chalanom čo vedľa mňa sedel. Povedal mi, že dnes bude piknik kde budú všetci stážisti a bude to super.  Síce som bol unavený, ale povedal som, že pôjdem. Prišiel som na izbu ani som sa poriadne nevybalil a už sme šli na piknik. Šli sme do jedného parku, ktorý bol asi pol hodiny autobusom. Bolo to úžasné. Spoznal som tam prvých ľudí a našiel som si tam aj svoju skupinku fajčiarov. My sa vždy nájdeme.  Bol to skvelý zážitok. Bolo tam plno jedla, skvelej zábavy. Videl som aj tradičné hry turkov. Vedel som, že som si zvolil dobre.

Na druhý deň som sa popozeral po ubytovni, spoznal ďalších ľudí. Večer sme boli hladní a tak sme sa chceli ísť niekam najesť, ale chalani z organizačného teamu nás nechceli pustiť lebo už bola tma a celkom neskoro. Hahaha pre nás z Európy to bol dobrý vtip. Ustúpili sme a tak nám navrhli, že si môžeme objednať jedlo. Keď že sme nevedeli čo sa ako volá a ako to chutí tak sme si nechali poradiť. Dobre nám poradili. Mal som veľkú bankovku a tak som si to šiel sám zaplatiť tomu pánovi čo nám to doniesol a v tom mi povedal kamarát z organizačného teamu či nejdem s mini von. Hovorím, že: „Jasné, idem.“  Zase som dobre urobil . Šli sme taxíkom do prístavu. Chalani vybrali vodku, energeťák a ďalšie  jedlo a nápoje. Boli s nami aj dvaja páni. Rozprávali sme sa, zabávali a v  tom som zistil, že ten prvý pán je majiteľ ubytovne kde som ubytovaný a ten druhý bol niekedy celkom populárny spevák. Pýtali sa ma či poznám absint. Tak som im povedal, že ho poznám a keď idem na disco tak si ho dávam. Boli v šoku lebo u nich je zakázaný. Tak som vyzeral ako alkoholik Neskôr nás páni pozvali na dosť neskorú večeru. Dali sme si ústrice, chobotničky a ďalšie morské príšerky. Zas som si povedal. Toto bude super leto.

Na druhý deň ráno som mal ísť do domova kde sú siroty, ale nevedel som ako sa tam dostanem. Chalani mi pomohli. Zaviedli ma do kancelárie kde sme sa mali všetci stážisti z môjho projektu stretnúť. Vyrazili sme na autobus, ktorý bol len pre nás. Prvý deň som sa len oťukával, zisťoval som ako to tam chodí. Deti si ma obľúbili lebo som mal modré oči.  Môj projekt bol zameraný na učenie angličtiny detí v sirotčinci. Bolo to len 3x v týždni a tak som sa rozhodol, že vstúpim do ďalšieho projektu, ktorý bol zameraný na prezentácie krajín a zlepšovanie angličtiny študentov stredných skôl konverzáciou na danú tému. Jeden študent- kamarát z tohto projektu ma zobral k nemu domov na týždeň keď sme mali voľno. Bol to skvelý týždeň. Jeho rodičia boli veľmi dobrí. Zobrali na výlety, na svadbu, tak tiež k jeho rodine a aj na oslavu narodenín. Nikdy na to nezabudnem.  Spoznal som celú jeho rodinu. Vtipné bolo, že oni nevedeli po anglicky a ja po turecky. Všetci mi hovorili, že ma vítajú v Turecku. Ja som to nikdy nepochopil a tak sme sa dohodli s Yahya (kamarátom), že do mňa buchne a ja im automaticky poďakujem. Bolo to vtipné, ale účinné. Tak som spoznal mnoho dobrých ľudí, krásnych miest.  Deň za dňom utekali veľmi rýchlo až prišiel posledný týždeň mojej praxe.

Bol to smutný týždeň lebo sme sa lúčili a odchádzali domov do svojích krajín. Posledný krát som si zašiel k moru s partiou stážistov a turkov, ktorých som spoznal . Keď že bol ramadán tak sme mali doslova celú pláž pre seba. Nebol tam nikdo. Užili sme si to naplno. Rozhodli sme sa, že strávime posledné dni v Istanbule. Našli sme si malú ubytovňu asi 5min. od centra s výhľadom na more. Navštívili sme rôzne historické pamiatky, pokúšali sa nám predať koberec za 5 000€. No nekúp ho. Ako sa blížili posledné hodiny v Turecku tak som spomínal na skvelé leto, kde som spoznal množstvo úžasných ľudí  doslova z celého sveta od Ázie, Afriky, Európy, ale aj Severnej a Južnej Ameriky, ale aj na množstvo zážitkov, ktoré som zažil. Ešte pred koncom stáže sme sa pár ľudí dohodli, že za pol roka sa stretneme v Budapešti. Keď som sedel v lietadle a pohli sme sa tak som povedal:“ Thank you Turkey, thank you for all. It was the best summer in my life. „

Erik